sobota, 2. októbra 2010

Soňa Rebrová - Ema

Najkrajšie zážitky sa ženám vždy spájajú s deťmi. Čo však prežíva mama, keď jej malej dcérke diagnostikujú rakovinu? Skutočný príbeh o tom, že nádej umiera posledná. Ale predsa umiera.

Ivana žije spokojným a vyrovnaným životom a dokáže si ho vážiť - má staršiu dcéru Vanesu z prvého manželstva a malú Emku s novým partnerom, so všetkým jej pomáha jej mama. Obyčajné všedné šťastie sa otrasie v základoch, keď trojročnému dievčatku objavia nádor na mozgu. Pre Ivanu sa domovom stáva detská onkológia a najbližšími ľuďmi personál nemocnice. Priatelia sa diagnózy jej dcérky desia a jeden po druhom ju opúšťajú. Po prvej ťažkej operácii sa Emkin stav zlepší, nádej, že sa úplne vylieči, však trvá len krátko. Do krízy sa dostáva aj Ivanin partnerský vzťah...

Príbeh opierajúci sa o skutočné udalosti a o reálne osudy umierajúcich detí a ich rodičov, ktorým pomáha nezisková organizácia Plamienok, vychádza 15. októbra 2010.
 Ukážka z knihy:

„Môžete ísť domov,“ oznámil mi ráno doktor Samuel. Tri obyčajné slová, ktoré pre mňa znamenali začiatok nového života. Konečne domov! Po troch mesiacoch v nemocnici ideme domov! A zdravé! Nič nenasvedčuje tomu, že by Emka nemala vyliečiť!
Emka už chodila. Síce trošku ťarbavo, ale chodila. Ani výslovnosť nemala bohvieakú, no jej stav bol neporovnateľný s tým po operácii. Na hlávke mala asi dvojcentimetrové vlásky, ktoré sa jej začali jemne kučeraviť. Líca mala ružové, v očiach iskry. Akoby po chorobe začala rozkvitať.
Úspešne absolvovala rádioterapiu a jej stav sa zlepšil natoľko, že lekári nevideli dôvod, aby sme tvrdli v nemocnici.
„A čo ďalej?“ spýtala som sa.
„Budeme Emku sledovať. Raz za mesiac s ňou prídete na vyšetrenie a otestujeme ju. Samozrejme, ak by sa vám niečo nezdalo, môžete prísť aj skôr.“
„Je predpoklad, že sa nádor nevráti?“ chcela som vedieť.
„Ten je tu vždy. Hoci, aby som bol úprimný, nádory na mozgu bývajú veľmi agresívne a zvyknú sa vracať,“ odpovedal pravdivo.
„Ale poznáme prípady, keď sa už neobjavili,“ usmial sa povzbudivo a ja som mu bola vďačná.
Doktor Samuel stál uprostred našej nemocničnej izby a ja som premýšľala, ako sa mu za všetko môžem revanšovať. Cítila som k nemu takú veľkú vďaku, že by ju nevyvážili ani všetky peniaze sveta. Vedela som, že niektoré mamičky dávali lekárom peniaze, iné fľaše drahého sektu. Ja som sa nevedela odhodlať ani na jedno. Čo som mala k nemu len tak prísť a vopchať mu do ruky peniaze? Pripadalo by mi to, akoby som nimi vyplácala Emino zdravie. Koľko bolo hodno? Desaťtisíc? Dvadsaťtisíc? Neviem. Fakt nie som na takéto veci.
A tak som mu len podala ruku a povedala: „Ďakujem za všetko. Som vašou veľkou dlžníčkou. Ak budete niečo potrebovať, rada pomôžem.“
„Liečenie je moja práca. Nič iné robiť neviem,“ silno mi zovrel dlaň, pokrčil plecami a potom si čupol k Emke. Prstami sa hral s červenou šatkou, ktorú mala na hlave.
„Aká si dnes pekná,“ šepol jej do uška a jemne jej prešiel prstami po líci.
Emka sa usmiala.
Vstal, zvrtol sa na päte a ponáhľal sa do druhej izby. Vo dverách sa otočil a zakýval nám:
„Majte sa dobre.“
Pozrela som na hodinky a napísala Kamilovi esemesku, že po nás môže prísť. Uvidíme, či odpíše. Ak robí niekde na stavbe, možno mobil nebude počuť.
Pri myšlienke na Kamila mi v bruchu navrela hrča.
Kamil.
Čo sa s tebou stalo?
Kam si sa nám stratil?
Chodil nás pozerať asi dvakrát týždenne, tváril sa rozpačito, nemali sme sa o čom rozprávať.
V nemocnici sa cítil nesvoj, o chorobe hovoriť nechcel, k Emke, ustavične napojenej na infúzie, sa veľmi nepribližoval. Vždy si len k nej prisadol na kraj postele, doniesol nejaký darček, povedal pár slov a už sa ponáhľal domov, vraj k Vanese.
Ako mi však zreferovala babina, často po večeroch vysedával v krčme. Medzi kamarátmi sa zbavoval napätia z chorej dcéry, ktorého sme sa mali zbavovať navzájom. Cítila som, že choroba nás nespojila, ale odcudzila. Dúfala som, že keď prídeme domov, všetko sa vráti do starých koľají. Že zas budeme tá dvojka, ktorou sme boli, a budeme jeden druhému oporou.
„Vraj odchádzate,“ vošla do izby Evka, mama deväťročnej Katky, s ktorou som sa celkom skamarátila. Prikývla som a ona ma objala.
„Závidím ti, ale želám ti to,“ zašepkala.
Bolesť a trápenie nás spojili viac, než sme si boli ochotné pripustiť. Často sme sedávali do noci na chodbe, opreté chrbtami o chladné steny, a debatovali o našich deťoch. O tom, ako nás ich choroba prekvapila nepripravené. Ako sme si tisíckrát položili otázku, či to nie je naša chyba. Či sa rakovine nedalo predísť. Či je to spravodlivé... Povzbudzovali sme sa, keď jednej bolo horšie ako druhej, a spoločne sme sa tešili, keď sa dievčatám polepšilo. Myslím, že podobnú útechu môže človek poskytnúť druhému len vtedy, keď sám na vlastnej koži zažíva to isté.
Veď ako vám môže pomôcť niekto, kto nemá ani poňatia, ako vám je.

2 komentáre :

  1. pravdupovediac, čakal som túto tému... čo bolo jednou zo zápletiek "stalo sa mi všetko" sa muselo stať aj hlavnou zápletkou ďalšej knihy...

    čo by ma najviac potešilo, by bolo, keby časť zisku z predaja poputovala deťom, ktorým by to pomohlo a spravilo ich každodenné trápenie aspoň trochu znesiteľnejším a bezbolestnejším... vtedy bude pre mňa táto kniha naozaj príťažlivá...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Milujem evitovky a urcite si precitam aj tuto. Patrik dobry napad.

    OdpovedaťOdstrániť