Máte obľúbenú vôňu od Diora? Pre istotu sa predzásobte

Občas to jednoducho vo svete vôní tak býva - manažment módnej firmy zavelí STOP! a v továrňach sa prakticky zo dňa na deň prestanú do flakónov dávkovať čarovne voňajúce roztoky patriace tej-ktorej vôni. Možno aj vy máte vo svojom okolí niekoho, kto doteraz smúti napríklad za Tendre Poison, Veneziou (tá sa mimochodom od septembra vracia!) či Moments, ktorú si na začiatku 90. rokov prosté slovenské ženy húfne kupovali v drogériách.

Nevedno, čo značky vedie k tomu, aby takto nečakane ukončovali život vôní, ale deje sa to pomerne často. Iste, zväčša za tým treba hľadať komerčný neúspech či potrebu vytesniť niečo staré a nahradiť to novým, ale pre milovníkov vône, ktorá bola "discontinued", to nie je žiadna útecha... A tak sa so slzami v očiach vrhajú na eBay a, často za horibilné sumy, naháňajú po celom svete aspoň ich miniatúry. Avšak v prípade takého Tendre Poison je to značný risk, lebo odkedy sa po ňom doslova z hodiny na hodinu zľahla zem, internet zaplnilo nespočetné množstvo fejkov a napodobenín, ktoré je mimoriadne ťažké odhaliť a ak náhodou natrafíte na "ešte zabalenú 100mililitrovku", ani nestrácajte čas, pravdepodobnosť, že ide o originál, je prakticky nulová...

Okrem úplného ukončenia výroby je tu však ešte jeden scenár: reformulácia. Slovo, ktoré naháňa panický strach každému milovníkovi vôní, obzvlášť starších legiend. Panuje názor, že reformulácia je často oveľa bolestivejšia než ukončenie výroby. Reformulované vône totiž zväčša stratia svoje čaro a stanú sa mdlými a neoriginálnymi. Spýtajte sa svojich mám, či si za socíku nekupovali za 300Kčs Diorissimo, Diorellu, Dioressence či Miss Dior alebo Poison za 600Kčs, ktoré sa bez problémov dali kúpiť aj u nás, pretože sme ich pre "nafúkaných a nenažratých francúzskych kapitalistov" vyrábali my, "poctiví a skromní československí socialisti", v závode Astrid. (Mimochodom, vyrábali sme aj rúže Dior, tie stáli 80Kčs). Pravdepodobne vám odpovedia, že áno a tie skúsenejšie možno dodajú aj to, že tie vône sa vyrábajú doteraz, avšak s ich pôvodnou verziou už majú len pramálo spoločné, a tak ich už nemôžu ani cítiť.

A práve u Diora, respektíve za to skôr môže vlastník Parfums Christian Dior - korporácia LVMH, sa dejú prapodivné veci.

Začalo sa to s Miss Dior Chérie, o čom som už na mojom blogu písal. Tú už prakticky vo svojej pôvodnej verzii ani nezoženiete. Milovníci vôní od Diora spozorneli už vtedy. Keď sa menia desaťročia staré legendy, to už bohužiaľ nikoho neprekvapí, ale meniť 5 rokov starú vôňu? Že sa ale na nás valí oveľa väčšia katastrofa, to hádam nenapadlo nikoho.

Vo svojej pôvodnej verzií končí aj Addict a postupne aj jeho odnože, Fahrenheit, Dior Homme a Homme Intense či toaletná voda vône J'Adore a nebude trvať dlho, kým by vraj na rad mali prísť aj zvyšné Poisony (Hypnotic, Pure, Midnight). Ak sa v tomto zozname nachádza vaša veľmi obľúbená vôňa, prípadne poznáte niekoho takého, radšej sa predzásobte. Reformulácia Diorových vôní zväčša neveští nič dobré.

A čo za tým hľadať? Nuž, peniaze. Dior totiž nepatrí medzi značky, ktoré nasilu vypľujú na trh každého pol roka novú svieženku, po ktorej si po krátkodobom vystrelení medzi bestsellery za pol roka nikto ani nevzdychne. Práve naopak - vône tejto značky dbajú na nadčasovosť a originalitu a tiež na výrobu z poctivých a vysokokvalitných esencií. Lenže to aj niečo stojí a vieme veľmi dobre, že originálne vône moc na odbyt nejdú (a tej originality fakt stačí len kvapka). A LVMH nie je charita a potrebuje zarábať. A tak je cieľ jasný: reformulovať niektoré vône s použitím menej nákladnej výroby, zatraktívniť obal a vo veľkom investovať do reklamných kampaní. Inak povedané: stále sa tvárme originálne, ale tú originalitu odstráňme.

Začína sa mi zdať, že svet módy sa v poslednej dobe neuberá príliš dobrým smerom. Na jednej strane treba chápať, že ak by nebolo korporácií ako LVMH alebo PPR, Dior a mnohé iné značky by tu už pravdepodobne neboli, na druhú stranu sú tu však Chanel alebo Hermès, ktoré naďalej pevne držia v rukách súkromní vlastníci. Zdá sa mi, akoby sa móda nasilu uberala smerom, kde ja osobne nevidím perspektívu: k čoraz masovejšej spoločnosti, kde sa vek 25 rokov považuje za hornú hranicu záujmu. Napríklad taký Lanvin sa na svoje meno vykašľal už dávno a ani Gucci od toho nie je príliš ďaleko. Lancôme takisto angažoval Watsonovú do svojej kampane na nový Trésor, ktorý svojmu legendárnemu originálu rozhodne príliš dobré meno nerobí a aj Chanel veľmi opatrne poškuľuje po čoraz mladšej cieľovej skupine... Lady GaGa hviezdi na obálke Vogue a predaný náklad razom stúpne o 100 000 výtlačkov... Versace si nechá od H&M zaplatiť, aby mohli ich logo prišiť na zopár handier z čínskej továrne, ktoré okolo kreatívnych dielní Donatelly neprešli ani v taxíku....

S dovolením nechám koniec tohto článku otvorený, ukončiť si ho môže každý z vás čisto podľa vlastnej ľubovôle.